na slovíčko

Napriek tomu, že nemám rada podceňovanie žien v žiadnej z pozícií, ktoré zastávajú a nižšie ohodnotenie za rovnakú, ba často až náročnejšiu prácu  ma dostáva takmer do varu, nie som feministka.

Nie, nie som.

Nemám rada ženy, ktoré kvôli kariére a rovnocennej až rovnocennejšej pozícii s mužmi zahodia všetku svoju ženskosť a skrývajú sa za slovíčko emancipácia v nezdravom rozsahu.

Však zamyslenie sa nad úlohou muža v rodine a spoločnosti dvadsiateho prvého storočia mi dáva i tak riadne zabrať.

Kedysi bol muž lovec, bojovník, vodca, a keď už ani jedno, ani druhé, tak aspoň živiteľ často i veľmi deťmi obdarenej rodiny a ochranca.

Však v posledných rokoch už ani táto funkcia stopercentne nefunguje, ak nerátam veľkých bossov, čo pri zarábaní (alebo tunelovaní) miliónov neznesú, aby ich pestované ženičky robili niečo, u čoho by si zodreli mozog, alebo ruky. Avšak i toto skôr pretavujú cez ochranu, ktorú si môžu kúpiť.

Ale ako funguje „normálna rodina“?

Väčšina žien chodí do práce rovnako ako muži. Je to logické! Ak má mladá rodina hypotéku na bývanie, ktoré je dnes za facku, že áno, tak to často z jedného platu ťahať nejde, aby nás tá facka nezhodila miesto stola rovno pod most.

Takže na živení rodiny sa podieľa svojím dielom i žena. Je jasné, že často nie rovnakým, lebo ako už píšem úplne na vrchu, funguje tu tá logika, ktoré ma rozohňuje, tj. rôzny meter na rovnakú vec.

Čo sa týka lovenia, do supermarketu, či iného marketu zvládne ísť loviť i dieťa, muži sa tomu dokonca cielene vyhýbajú s prehlásením, že je to otrava im nehodná.

Funkciu budovateľa väčšinou zvládne banka (finančne), ktorej požiadavky potom plnia obaja živitelia a stavebná (prípadne realitná) firma, ktorá podlieha len a len sume, ktorú banka a skromné úspory dovolia.

A čo ochranca?

S heslom na perách, že ženu ani kvetináčom neuderíš uznávam, že sú muži, ktorí si svoju ženu zastanú, najčastejšie nejakým prsnatým vyhlásením pred bandou kamarátov, ak je náhodou atakovaná a muž nie je rodený vtipkár, čo sa tiež rád pobaví na niečí účet.

Pri súčasnej rozvodovosti však podlieham skôr obave, ktorá mi našepkáva nepríjemnú skutočnosť, že agresorom, pred ktorým sa žena chráni je dosť často muž priamo vlastný.

A keď príde k pohrome?

Veľká voda?

Požiar?

Sucho?

Neúroda?

Už ani brancov nemáme, ktorí by mohli prísť zmobilizovať svoje sily a pomôcť ochraňovať ľudí a ich majetky proti živlom.

Potom sa stane tá vec, že pri živelnej pohrome po dvoch dňoch profesionálni hasiči doslova odpadnú únavou a 50 vojakov, ktorých sme naškrabali z radov profesionálov nestačí.

No nestačí, nehnevajte sa.

Prečo sa vlastne zrušila povinná vojenská služba?

Je to drahé?

A škody po požiaroch lesov alebo po veľkej vode nie sú drahé?

Nehovorím, že tráviť dva roky v kasárňach pod buzeráciou a strieľať niekde v blate na poli so samopalom je niečo skvelé, som od zásady pacifista a teda mi vojenské hračičkovanie nevonia. Ale nejaký branný základ, podložený právnou mocou, by sa chlapom zrejme hodil, aby ich ženy nemuseli hádzať piesok do vriec a ťahať kamene na hrádze, aby sa nemuseli muži ohradzovať, že ak pošlú peniaze postihnutým ľuďom, aj tak pôjdu niekomu do vrecka, čo sa na tom akurát nabalí.

Ak by existovala branná povinnosť, armáda by mohla zaveliť zálohám s právnou zárukou, že by zamestnávateľ nemohol povedať ani mäkké f na to, že zamestnanec za vzdiali s práce ,a ísť pomôcť vlastnými rukami z teplého závetria u studeného piva ľuďom, ktorým i tak nejakých 100 EUR, ktoré im možno zo zbierok prepadnú do lona pomôže ako mŕtvemu kabát, keď potrebujú hlavne ruky, ktoré mu podoprú stenu, čo mu padá na hlavu.

Medzi nami, na budovaní je tým najdrahších práva práca a práca a zase len práca, ktoré sa ale nedá urobiť z tepla obývačky sediac a kávou u počítača.

V prípade krízy by sa cenili ruky, ktoré by pomohli pripravene a bezdieračsky.

Možno povinne, ale bezplatne.

A teraz mi povedzte – koľko mužov z dnešnej spoločnosti je pripravených nespanikáriť v krízovej situácii?

Koľko ich je pripravených aspoň základmi na to, čo robiť, až je zle.

Väčšina z mladých nevojakov už si po sebe nevie ani upratať háby, alebo zatĺcť klinec, na všetko sú firmy a jednoúčeloví špecialisti, z ktorých vždy jedni stavajú, ale rozbíjať už musí prísť iná partia, lebo tá prvá nemá správnu špecializáciu.

Kam zmizli muži, ktorí si vedia poradiť s veľkou radou vecí?

Nosenie ruží a vyzeranie in je príjemné, ale to dokáže zobrať malý závan vetra.

Čo potom?